1. kapitola: Všetko sa začína

4. října 2008 v 19:46 | .: SuSi :. |  Láska v nenávisti
Tak a je tu prvá "normálna kapitola". Prosím, prehliadnite prípadné chyby.


Bolo neskoro večer. Ležala som vo svojej posteli a premýšľala nad istým čiernovlasým kapitánom, ktorého som až donedávna nenávidela (alebo som si to aspoň myslela).

,,Ako je možné,že naňho stále myslím? Ako je to len možné? Je to predsa Potter. Ten istý Potter čo na mňa pred celou školou pokrikuje a pozýva ma na rande, čím ma dokonale strápňuje. Ten istý Potter vďaka ktorému som už toľkokrát skončila na ošetrovni."

,,Ale no tak Lilly, priznaj si konečne, že sa ti páči. Čo by za to iné dievčatá dali, keby ich pozval na rande? Alebo keby sa na nich len pozrel tak krásne ako vždy hľadí na teba," protestoval hlások v mojej hlave.

,,Tss, že páči. To určite. Veď je to hrozné. Stále sa len predvádza a každého zaklína."

,,To sú len výhovorky a ty to vieš. A v poslednej dobe zaklínal len Snapea a ten si to zaslúži."

,,Nie, nezaslúži. Nikto si nezaslúži, aby sa k nemu tak chovali. Možno je pravda, že má záľubu v čiernej mágii, ale to z neho ešte nerobí zlého človeka. Tak prečo ho stále tak ponižuje?"

,,Dobrý človek? Veď tomu už sama dávno neveríš. Až výdeme školu bude určite medzi prvými čo sa pridajú k Voldemortovi, teda pokiaľ to už neurobil. Poznáš predsa jeho názor na nečistú krv."

,,A čo to jeho strapatenie vlasov a večné predvádzanie so zlatonkou?"

,,Veď je to roztomilé. Pozri, ak si to nechceš priznať, nevadí. Iných oklamať môžeš, ale samu seba nie. Zapamätaj si to."

,,Tak už dosť, nemienim ťa ďalej počúvať. Zajtra sa vrátim na Rokfort a všetko zostane pri starom. A už sa o tom nemienim baviť."

Zakončila som hádku sama so sebou (už si pripadám ako blázon s rozdvojenou osobnosťou) a po chvíli sa mi podarilo konečne zaspať.. No moje sny znova zablúdili k tej ,,nenávidenej" osobe.


***

Ráno som sa zobudila zavčasu. To sa stáva len výnimočne, pretože ja som človek, pre ktorého je spánok jedna z najobľúbenejších činností. No, ale kto by sa mi čudoval, keďže od rána do večera myslím iba na neho. Na Jamesa Pottera. A potom sa čudujte, že niečo ako spánok sa mi úplne vyparí z hlavy.
Ešte chvíľu som len tak ležala a premýšľala. Myslím, že je úplne zbytočné hovoriť vám o čom. Asi po pol hodine ma to prestalo baviť. Obliekla som sa, spravila rannú hygienu a šla do kuchyne. Všetci v dome ešte spali. No, prečo by aj nie, keďže bolo len okolo šiestej ráno. Potichučky (ak sa potichučky dá nazvať, že som zhodila vázu, ktorá sa vďakabohu nerozbila a skoro sa prizabila na schodoch ... ale snaha bola), tak aby som nikoho nezobudila (čo sa mi asi tiež veľmi nepodarilo, pretože som počula ako Petúnia začala dosť hlasno nadávať) som sa prešmykla do kuchyne. Zamierila som ku chladničke a spravila si hrianku s džemom. To už sa zobudila aj mama (alebo žeby bola niekým zobudená??).

,,Dobré ráno mami, čo ty tak skoro hore?"
,,Dobré ráno zlatko, ale zobudil na nejaký hluk a už som nemohla zaspať. Nevieš čo to bolo?"
,,Ja? Nie, aj som nič nepočula." Hups.
,,Nie? Veď to bolo ako keby tadiaľto prešiel buldozér. Nevadí, to asi zase decká od susedov dačo vyparatili."
,,Asi."
,,A ty prečo ešte nespíš?"
,,Celú noc som nemohla spať. Stále sa mi vracal jeden sen."
,,A čo také sa ti snívalo?"
Mama začala chystať raňajky, a keďže ja som už svoje zjedla, usúdila som, že je čas odísť. Nemala som totiž chuť baviť sa s ňou o mojom sne. Ešte som sa s tým sama nevyrovnala.
,,Vlastne si ho už ani nepamätám. Idem hore."
Zdvihla som sa so stoličky a pobrala sa do svojej izby. Tam som si vytiahla svoj zatiaľ ešte stále poloprázdny kufor a položila ho na posteľ. Sadla som si vedľa neho a už toľkýkrát sa zamyslela nad svojím snom.

***

Stála som na brehu jazera v Rokforte a pozerala na priezračnú hladinu, v ktorej sa odrážala žiara hviezd. Bol to prekrásny pohľad. Vtom ma vyrušilo zapraskanie vetvičiek. Otočila som sa a uvidela jeho. Stál opretý o kmeň stromu s pohľadom upretým na mňa. Len tak sme tam stáli a pozerali na seba. Nemohla som si pomôcť. Musela som hľadieť do tých jeho krásnych orieškovohnedých očí, v ktorých sa mu pohrávali veselé iskričky. Po chvíli sa pohol smerom ku mne. Stále viac sa približoval, no neuhol pohľadom. Srdce mi bilo ako splašené, keď už stál len pár centimetrov odo mňa. Cítila som jeho dych na svojom tele, jeho vônu, z ktorej sa mi podlamujú kolená. Ani jeden z nás neprehovoril. Pomaly sa ku mne naklonil. Jemne sa obtrel svojimi perami o tie moje. Zatvorila som oči a nechala ho nech bozk prehĺbi. Pritiahol si ma bližšie. Jednou rukou som mu zašla do vlasov a druhú som položila na jeho rameno. Teraz sme sa už bozkávali vášnivo a nenásytne. Asi po piatich minútach sme sa od seba odtrhli, no pre nás to bolo ako večnosť. Čas sa zastavil. Na túto chvíľu som čakala dlho, my obaja. Znova som sa k nemu naklonila, nežne ho pobozkala na ústa a povedala slová, ktoré som už dlho nosila v sebe.

,,Milujem ťa James.
V jeho očiach som zazrela toľko lásky a šťastia ako ešte nikdy predtým. Zastrčil mi neposedný prameň vlasov za ucho a usmial sa na mňa.
,,Aj ja ťa milujem Lilly."

***

Neviem to pochopiť. Prečo práve Potter? Mohla som sa zaľúbiť do kohokoľvek, ale prečo doňho? Áno, počujete správne. Konečne som si priznala pravdu. Milujem Jamesa Pottera.

,,Kiežby som už bola na Rokforte. Samantha by mi určite vedela poradiť. Ale tu. Som na to sama. Aspoň, že ju už zajtra uvidím. Čo by som bez nej robila? Ale na Pottera musím zabudnúť, pretože inak sa zbláznim. Musím ho vymazaž z hlavy aj zo srdca. Áno, to je ono. Už naňho nebudem myslieť."

Odhodlaná zabudnúť naňho som sa konečne postavila a začala si baliť veci. Asi po dvoch hodinách som mala všetko zbalené. Kufor som postavila do rohu miestnosti tak, aby neprekážal a hodila som sa na posteľ. Predsa len v noci som toho veľa nenaspala a aj to balenie ma dosť vyčerpalo. Len čo som položila hlavu na vankúš, zaspala som bezsenným spánkom. Konečne.

***

Dezorientovane som sa poobzerala po miestnosti, ktorú som po pár minútach identifikovala ako svoju izbu. Môj zrak padol na hodiny, ktoré ležali na nočnom stolíku. Boli tri hodiny poobede. Pomaly som vstala a zišla dole. Začula som hlasy vychádzajúce z obývačky, a tak som sa tam vybrala.

,, Konečne si sa zobudila. Už som si myslela, že posledná deň, čo stráviš doma iba prespíš." Naoko nahnevane mi hovorila mama.
,,To balenie ma dosť unavilo. Nečakala som, že budem spať tak dlho. A Petúnia je kde?"
,,Veď ju poznáš. Zasa je niekde s tým svojím Vernonom. Ten chlapec sa mi vôbec nepáči. Asi si s ňou budem musieť pohovoriť." Vložil sa do toho ocko.
,,Poď sadni si k nám. Veď ťa dlho neuvíme."
,,Dobre."

Všetci traja sme sedeli v obývačke až do večera. Pozerali sme televíziu a rozprávali sa. Najčastejšie sme však ohovárali Vernona. Bol to naozaj pekný deň.Bolo asi deväť hodín, keď som sa rozhodla, že si pôjdem ľahnúť. Hneď ako som prišla do izby som si všimla malej sovičky, ktorá sedela na okne. Podišla som k nej a zobrala si odkaz. Sadla som si na posteľ a začala čítať.

Ahoj sestrička.

Dúfam, že sa na zajtrajšok tešíš. Ani nevieš ako mi tu chýbaš. Nemám sa s kým porozprávať. Teda samozrejme, že je tu mama, ale jej nemôžem povedať všetko. Už sa neviem dočkať až ťa zase uvidím. Tak sa dobre vyspi a pekné sny. A aby som nezabudol, kde sa zajtra stretneme?

Tom.

Okamžite som vytiahla pero a odpísala mu (musela som použiť muklovské, pretože všetky brká som si už zbalila).

Ahoj Tom.

Samozrejme, že sa na zajtrajšok teším. Aj ty mi veľmi chýbaš. A vieš veľmi dobre, že ani ja sa nemám komu zveriť. Poznáš predsa Petúniu, celý deň je niekde s tým svojím Vernonom. No a ak je aj náhodou doma, nepohne sa zo svojej izby. Ale nebudem ti to teraz všetko hovoriť, veď zajtra bude času dosť. Hrozne sa ne teba teším. A čo sa týka toho stretnutia, tam ma tam niekde určite nájdeš. Ja tam totiž musím byť skorej, pretože som prefektka. Prajem dobrú noc.

P.S.: Nie aby si zaspal !!!

Lilly.

Ešte raz som si list poriadne prečítala a dala ho naspäť sovičke, ktorá stále čakala na odpoveď. Okamžite odletela. Ešte chvíľu som za ňou pozerala, až kým som ju nestratila z dohľadu. Hodila som sa na posteľ. Určite si viete predstaviť čo som zase robila. Správne. Premýšľala. Premýšľala som nad Rokfortom, nad Samanthou, nad mojím bratom a samozrejme nad Jamesom. Zakázala som si síce naňho myslieť, ale ono sa ľahko hovorí, no ťažšie vykoná. Asi po hodine som sa prezliekla do pyžama, vliezla pod perinu a po chvíli zaspala.

***

,,Lilly, vstávaj už je deväť. Nechceš snáď prísť neskoro." Počula som ako na mňa mama volá.
Pomaly som otvorila oči. Jemné slnečné lúče ma šteklili po opálenej pokožke. Usmiala som sa. Konečne po dlhej dom som sa poriadne vyspala. Vstala som a zamierila do kúpeľne. Pozrela som do zrkadla. Už som tam nevidela tú zaľúbenú Lilly zo včerajška, už nie. Vyčistila som si zuby a mierne sa nalíčila. Vlasy som si zaplietla do dvoch vrkočov. Obliekla som si džínsy, ktoré mi pekne obopínali štíhle nohy a tričky s viazaním okolo krku. Takto oblečená som sa vybrala na raňajky. V kuchyni sedeli moji rodičia a dokonca aj Petúnia.

,,Dobré ráno." Pozdravila som všetkých len čo som vošla.
,,Dobré ráno." Rodičia mi hneď odzdravili. Petúnia len niečo nezrozumiteľné zamumlala. No, ale musím povedať, že aj to je výkon, pretože inokedy sa tvári, že neexistujem. Má asi dobré náladu, keďže me teraz pekne dlho neuvidí.
,,Tak princezná, tešíš sa do školy?" Spýtal sa ma ocko.
,,Samozrejme, že sa teším. Už sa neviem dočkať až uvidím Toma a Sam a ..." Ešte, že som taká bystrá a stihla som sa zadržať.
,,A koho?"
,,No predsa na ostatných. Oni dvaja nie sú v škole jediný s kým si vychádzam."
,,Vieš, skôr než pôjdeme na stanicu sme ti s mamou chceli dať malý darček. Nestihli sme osláviť to, že si prefektka (neviem či je to po slovensky prefekt, takže prepáčte ak je to po česky), takže je to také malé odškodné."
Mama vytiahla spod stola škatuľu a podala mi ju. Pritiahla som si ju k sebe (škatuľu nie mamu) a začala trhať baliaci papier. Otvorila som ju a vytiahla odtiaľ malé šteniatko.
,,Jéj, to je také nádherné. Ďakujem, ďakujem, ďakujem."
Pribehla som k otcovi a k mame a oboch ich vyobjímala. Potom som sa vrátila späť k stolu.
,,Sme radi, že sa ti páči. Môžeš si ho zobrať so sebou do školy. Potrebné veci ako prepravku a misku a podobné veci sme kúpili tiež, takže si nemusíš robiť žiadne starosti. Ale teraz už jedz. Nemáme veľa času."
Položila som teda šteniatko na zem a začala jesť. Keď som dojedla, otec mi prišiel odniesť veci do auta. Petúnia sa zasa niekam vyparila, takže som zostala v kuchyni len s mamou. Zobrala som si znovu na ruky psíka.
,,Ale veď ty ešte nemáš meno. Hm ... ako sa len budeš volať ... už to mám, budeš Robbie. Čo povieš? Páči sa ti to meno?"
,,Zlatko, už by si mala ísť, ocko na teba čaká v aute."
,,Jasné už idem, tak ahoj mami a maj sa tu pekne." Podišla som k mame a objala ju. Potom som sa aj s Robbiem v náručí pobrala do auta.

,,Tak a sme tu. Maj sa pekne, zlato a dávaj na seba pozor."
,,Neboj sa, ocko. Ahoj."
Zobrala som si vozík so svojimi vecami a prešla cez stenu. Predo mnou stála krásna červená lokomotíva. Predrala som sa davom a šla pohľadať nejaké voľné kupé. Aj keď bolo ešte zavčasu, vlak bol skoro plný. Konečne som našla jedno voľné. Uložila som si veci a odišla nájsť Samanthu.
Rozhliadala som sa všade okolo, ale nikde som ju nevidela.
,,Ale, ale koho to tu máme?"
Otočila som sa a zazrela osobu, ktorú som chcela vidieť so všetkých najmenej.
,,Čo chceš Malfoy?"
,,Prečo si na mňa taká zlá, veď ja sa chcem s tebou len porozprávať."
,,Ty a so mnou? Ja som si myslela, že som len humusáčka, takže ti nestojím za to, aby si sa so mnou rozprával."
,,To je síce pravda, ale nemôžem prehliadnuť, že si nám cez prázdniny nejako skrásnela. Čo by si povedala tomu, keby sme sa trocha bližšie spoznali?"
,,Tak na to zabudni. S niekým ako si ty nechcem mať nič spoločné."
,,Ako sa opovažuješ so mnou takto hovoriť?"
,,Ale urazila som snáď tvoje city? Ale nie, to sa určite nemohlo stať, pretože ty si bezcitný. Maj sa pekne."
Otočila som sa na odchod, ale on ma chytil za lakeť.
,,Ja vždy dostanem čo chcem."
Pustil ma a odišiel. Stála som na mieste a pozerala smerom kam odišiel. Bola som úplne v šoku. Vedela som, že teraz musím byť opatrná. Asi by som tam takto stála ešte dlhú dobu, keby sa na mňa niekto nevrhol. Stratila som rovnováhu a ocitla sa aj s dotyčným na zemi.
,,Bože Samantha, si normálna? Vieš ako som sa zľakla?"
,,Aj ja ťa rada vidím Lill. Tak čo aké boli prázdniny?"
,,Chýbala si mi. Veeeeeľmi. Poď vstávaj. Všetko ti poviem vo vlaku."
Pozbierali sme Samanthine vece, ktoré boli rozhádzané všade okolo nás a zamierili do vlaku. Keď sme vstúpili do kupé Samantha si začala ukladať veci a ja som zatiaľ vytiahla Robbieho z prepravky, aby ho náhodou nepochytila klaustrofóbia a položila som si ho na kolená.
,,Jé, to je ale krásny psíček. Ako sa volá?"
,,Robbie, dostala som ho iba dnes ráno."
,,Ukáž, požičaj mi ho na chvíľu, prosím."
Podala som jej ho a pozerala ako sa s ním hrá.
,,Tak, teraz mi už môžeš povedať aké si mala prázdniny."
,,Dobre, ale upozorňujem ťa, že to bolo dosť drsné. Aby to s tebou náhodou neseklo."
Začala som jej podrobne rozprávať všetko čo sa stalo. Keď som skončila, pozerala na mňa s otvorenými ústami.
,,Ty máš brata?"
,,Hej, a prestupuje k nám na Rokfort."
,,No, tak to je sila."
,,Ja som ti to hovorila. Myslíš, že mňa to nezobralo keď som sa to dozvedela? Ale pomerne skoro som zistila, že je to super chalan a že ..."
Ďalej som už nestihla dopovedať, pretože k nám vtrhli záškodníci.
,,Nazdar Evansová, chýbal som ti cez prázdniny? Pretože ti mne veľmi."
Otočila som hlavu, že mu poriadne vynadám, no len som zazrela tie jeho nádherné oči, nezmohla som sa ani na slovo. Len som tam tak sedela a pozerala naňho.
,,Evansová, si v poriadku? Haló, Evansová!"
Nič
,,Lilly, počuješ?"
Samantha do mňa drgla, na čo som sa vrátila do reality a musela čeliť ohromeným a zároveň nechápavým tváram všetkých prítomných.
,,Evansová si v poriadku?" Spýtal sa ma James, teda Potter. Samozrejme, že Potter.
,,Ja, ja ... samozrejme, že som. Prečo by som nemala byť?"
Zrazu sa dvere kupé otvorili a dnu nakukla hlava môjho brata. Chvalabohu. Ten si vie naozaj vybrať čas keby prísť. Asi mu kúpim čokoládu.
,,Jé, Lill, konečne som ťa našiel. Prehľadával som kvôli tebe celý vlak."
Chvíľu som naňho ešte hľadela (pochopte, ešte som bola trochu mimo). No napokon som sa spamätala a vrhla som sa mu okolo krku. Tak pokiaľ na mňa pred chvíľou pozerali ako na idiota, tak teraz ako na úplného magora.
,,Ahoj, ani nevieš ako rada ťa vidím. Povedala by som, že ešte radšej ako inokedy."
,,Vážne a to kvôli čomu?"
Nestihla som odpovedať, pretože ma prerušila Samantha.
,,Ehm, ehm, prepáčte, že vás ruším, ale Lill mohla by si nám predstaviť toho fešáka?"
,,Áno Evansová, mohla by si nám predstaviť toho tvojho priateľa?"
Tak toto neznelo nejako prívetivo. Myslím, že tu niekto žiarli.
,,No, dobre. Keď už to musíte vedieť, toto je Tom ... môj brat. Dodala som, keď na mňa všatci nedočkavo hľadeli.
,,Ty máš brata? Myslel som, že máš len sestru. Ale on sem určite pred tým nechodil. Nikdy som ho tu totiž nevidel a ja mám dobrú pamäť na tváre."
,,To je jasné, že máš dobrú pamäť Black, veď ako inak by si mohol zbaliť toľko báb a potom nevedieť, že si s nimi niečo mal. A áno, mám brata ako vidíš. Prestupuje sem. Ide do siedmeho ročníka."
,,A to nás ani nepredstavíš?" Spýtala sa dotknuto Sam.
,,Tom, toto je Samantha Forbidová, James Potter, Sirius Black a Peter Pettigrew. A kde ste nechali Remusa?"
,,Remus je prefekt, šiel do kupé pre prefektov." Odpovedal Jam ... Potter.
,,Preboha, ja som úplne zabudla. No, majte sa tu pekne, ja už musím ísť. Tom, keď chceš zoznám sa s nimi zatiaľ, ale poviem ti, keď ich nespoznáš o nič neprídeš. Čaute."
Rozlúčila som sa a vyštartova do prefektského kupé.

***

Celá schôdza bola hrozne nudná. Ešte som aj prišla neskoro, takže som počula asi len polovicu. Po jej skončení som ešte musela hliadkovať asi hodinu na chodbe, než ma prišiel vystriedať Remus.
Keď som otvorila dvere nášho kupé skoro ma seklo. Môj drahý braček a záškodníci sa na niečom hrozne smiali. Dokonca aj Samantha. Ó, nie.
,,Jé, Lill, už si späť? Práve mi James hovoril ako ho stále odmietaš."
,,Vážne a čo je na tom také smiešne?"
,,Po pravde, všetko." A znova ten hurónsky smiech. No, ja to naozaj nechápem. Čomu sa stále tak smejú. Urazene som si sadla a vzala Robbieho.
,,Ty máš psa?"
Bože, ten Potter je ale všímavý, veď tu bol celý čas s nimi. Asi ma tá zamilovanosť opúšťa. Aha, tak nie. Zasa tie oči.
,,Hej, mám. A nehovor mu pes. Volá sa Robbie." Odpovedala som stále urazene a zase si začala všímať len Robbieho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Anaiska Anaiska | Web | 4. října 2008 v 21:09 | Reagovat

ahoj, u mě jsi psala, jestli nechi spřátelit. jasně že chci a jsem za to moc ráda! promiň, ale zaregistruju si tě až zítra, naši mě už vyhání od kompu, ale zítra si tě zaregistruju co nejdřív, jak budu moct.

2 Jul Jul | Web | 5. října 2008 v 9:00 | Reagovat

Ahoj,moc pěkná kapitolka a jestli se nemýlím,tak jsi mi psala na blog,jestli nechci spřátelit,moc ráda ,někdy kolem večera si tě přidám k sb.

3 Anaiska->SB Anaiska->SB | Web | 5. října 2008 v 11:49 | Reagovat

tak jsem si to konečně přečetla! je to fakt super, těším se na další kapču!

4 Nessa Nessa | Web | 5. října 2008 v 17:51 | Reagovat

Užasná a krásně dlouhá kapitola. a moc ráda se spřátelím =)

5 Lili Lili | Web | 6. října 2008 v 18:51 | Reagovat

super kapitola!hned idem na dalsiu

6 Sunny Sunny | Web | 24. října 2008 v 19:15 | Reagovat

hehe...cool xD normákne sa mi tažko udržiavala vážna tvár xD.pri časti so zhodenou vázou som sa začala triasť pred monitorom xD.

7 Evanska Evanska | Web | 11. listopadu 2008 v 18:57 | Reagovat

krásne idem na ďalšiu! ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama