7.kapitola: Čítanie starých zaklínadiel sa nevypláca

1. listopadu 2008 v 16:34 | .: SuSi :. |  Láska v nenávisti
Konečne je tu to sľúbené pokračovanie.Ospravedlňujem sa, že som ju nepridala skôr, ale nešlo mi to zverejniť. Neviem prečo. Články mi v pohode šli, ale táto kapitolka nie a nie. No, ale teraz sa mi to už našťastie podarilo. Tak, prajem príjemné čítanie. :-)


,,Tichošľap, dávaj pozor! Stúpol si mi na nohu."
Šli sme tmavou chodbou skrytí pod neviditeľným plášťom.
,,Nemôžem za to, ten plášť je príliš malý."
,,A čo si čakal? Veď sme tu štyria."
,,Mohol si ho aspoň zväčšiť, bolo by to pohodlnejšie."
,,Vieš veľmi dobre, že je chránený proti všetkým zaklínadlám, tak neviem ako by som to urobil."
,,Oh, zabudol som."
,,Ako môžeš na také niečo zabudnúť?"
,,Preboha, ty robíš akoby som zabudol na tvoje narodeniny."
,,Už toho mám dosť. Buďte ticho, lebo nás niekto začuje."
Naozaj som už tých hádok mala plné zuby. Počuvali sme ich totiž už od chvíli, čo sme vyšli od obrazu tučnej pani. Teraz sme boli len pár metrov pred knižničov a nechcem riskovať, že nás niekto začuje a budeme mať z toho problémy. Aj keď pochybujem o tom, že týmto idiotom sa podarí tam dostať.
,,Evansová, nebuď nervózna. S nami sa nemusíš ničoho báť. Aj keby sa náhodou stalo, že nás niekto začuje, sme predsa neviditeľní, nepamätáš sa?"
,,Stále ale nevideteľní nebudeme. Tak a sme tu. Môžete ukázať čo dokážete."
,,Ty o nás pochybuješ? Teda, teraz si n ás hlboko ranila."
,,Potter, nechaj si tie svoje výlevy pre seba. Nikoho nezaujímajú."
,,Nezačínajte zase. Teraz nie je vhodná doba na vaše hádky. A vy sa pohnite. Dokážete snáď otvoriť tie dvere, alebo nie?"
,,Samozrejme, že dokážeme."
Black vytiahol z kapsy obyčajný muklovský kľúč, akoby to bol zázrak sveta.
,,To akože týmto sa sem chcete dostať? Robíte si z nás žarty alebo čo?"
,,Toto, je kľúč do knižnice. ,,Požičali" sme si ho od Filcha."
,,To mi tu chcete nahovoriť, že sa tam dostaneme iba s týmto kľúčom?"
,,Áno, tie dvere sú začarované tak, aby sa tam nedostal nikto pomocou kúziel."
,,To je hlúposť."
,,Veď hneď uvidíte."
James si zobrala od Blacka kľúč, zastrčil ho do dverí a otočil s ním. Na moje veľké prekvapenie sa naozaj otvorili. Zvláštne, sme v škole čar a kúziel, ale dvere sa dajú otvoriť iba muklovským kľúčom.
,,Ešte stále mi neveríš?" Opýtal sa ma tým svojím víťazným tónom, ktorý na ňom tak nenávidím a milujem zároveň.
Jasne som mu však dala najavo, že na túto tému sa už nemienim baviť.
,,Fajn, pekne ste si pokecali, ale nemyslíte, že je trošku divné, keď tu stojíte a dohadujete sa?"
Pozrela som na Sam a zistila, že oni už vošli dnu a tak sme sa k nim aj s Potterom pridali. Predierali sme sa popri preplnených regáloch knihami. Konečne sme sa dostali na koniec tohto labyrintu a uvideli dvere, ktoré sme hľadali. Tým istým kľúčom James odomkol aj tieto. Vstúpili sme jeden po druhom dnu. Bolo to tu dosť tmavé s hlavne ... zaprášené.
,,Takže, asi by sme sa mali rozdeliť. Vy potrebujete niečo a my tiež. Stretneme sa opäť tu. Keby niečo tak ... "
,,Tak si poradíme samy. Majte sa."
Rázne som ukončila jeho duchaplný príhovor a postrkovala Samanthu smerom k jednému, pre mňa zaujímavému regálu. Nebol ako ostatné. Mal po bokoch vyrezané zvláštne ornamenty, ale skôr mi to pripadalo ako nejaké symboli. A to by som samozrejme nemohla byť ja, keby som ich nepreskúmala.
,,Sam, pozri sa na to." Ukazovala som jej môj objav.
,,Na čo?"
,,Na tie symboly."
,,Prečo ty vidíš vo všetkom niečo zvláštne? Je to len starý regál, na ktorom sú vyrezané nejaké obrázky."
,,A prečo ty nikdy nepochopíš, že v tejto dobe nemôžeme niečo prehliadnuť."
,,Prosím ťa nezaujímaj sa o to a poď hľadať nejakú tú knihu."
,,Fajn, ale ja by som našla aj niečo o tomto."
,,Ako chceš. Mne je to jedno."

***

Prehrabávali sme sa rôznymi knihami dosť dlhú dobu. Už som pomaly strácala nádej, že sa nám niečo podarí zistiť, keď som ju konečne uvidela. Bola úplne hore zasypaná prachom. Jediné čo na nej bolo vidieť bol názov, pretože to výrazné písmo by nešlo prehliadnuť snáď ani pod nánosom snehu.
Ako som sa po ňu načahovala, regál bol totiž vysoký asi dva metre a ja aj keď meriam 170 stále to nestačilo, náhodou som zhodila pár kníh pod ňou, no na moju smolu to boli práve tie najväčšie a najtučnejšie, čo sa samozrejme nezaobišlo bez hluku. No, hluku. Toto by sa skôr dalo prirovnať k výbuchu atómovej bomby. Hups, teraz je už naša anonymita trošku neanonymná.
,,Preboha, zbláznila si sa? Muselo to byť počuť až do astronomickej veže. Teraz nás tu určite nájdu a budeme mať do konca roka trest, ale aj to len v tom prípade, že nás okamžite nevylúčia."
,,Sam, prestaň panikáriť. Nikto nás neuvidí."
,,Vieš komu to hovor?"
,,Čo to tu vyvádzate? Nedošlo vám náhodou, že tu nemáme čo robiť? A preto ste mali byť potichu."
Pribehli k nám Potter s Blackom a samozrejme začali so svojim poučovaním.
,,Ja som nechcela. Snažila som sa len dočiahnuť tamtú knihu." Ukázala som na tú hriešnicu čo všetko toto zavinila a pozrela na nich tak previnilo ako to len išlo dúfajúc, že ich to obmäkčí.
,,A to si si ju nemohla privolať kúzlom?"
Povedal už o niečo pokojnejšie Potter. Zrejme môj psí pohľad pomohol.
Prečo mi, preboha, len nenapadlo privolať si ju?
,,Och, accio kniha."
V Potterových rukách sa objavila teraz už moja kniha.
,,Je to ona?"
,,Hm. Ďakujem." Povedala som čo najtichšie som vedela.
,,Teraz by sme mali odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Ten hluk musel zobudiť každého v hrade. Alebo aspoň privolať Filcha."
Len tak-tak cez nás stihol prehodiť plášť, pretože v tej chvíli sa dvere rozleteli a v nich stál náš milovaný školník aj so svojou mačičkou. Ani sa tomu nečudujem, stále ju má za zadkom.
Všetci sme zostali so zatajeným dychom stáť na mieste s dúfali, že čo najskôr odíde. To by však nemohol byť Filch, aby to nechál a prišiel tak o možnosť nachytať niekoho pri nedovolenej činnosti.
,,Je tu niekto? Okamžite vylezte!"
Začal sa k nám približovať a my zasa cúvať dozadu. Nejako sme to však neodhadli a narazili do regálu, ktorý tak pekne stál za nami, čo samozrejme upútalo Filchovu pozornosť na nás. Prečo sa nám dnes dejú len takéto pekné veci?
,,Utekajme."
Potter z nás stiahol neviditeľný plášť a my sme sa rozutekali každý na inú stranu.

Bežala som tmavou chodbou ako o život, kľučkovala rôznymi úzkymi prielezmi, no stále som počula tú odpornú mačku za sebou a mala som neblahý pocit, že sa stále približuje. Už už som sa vzdávala nádejí, že jej dokážem uniknúť, keď ma niekto vtiahol do akejsi malej miestnosti, rukou mi zakryl ústa a naznačil, aby som bola ticho. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči zvykli na úplnú tmu a ja som si až potom mohla pozorne prezrieť môjho záchrancu. Skoro ma porazilo, keď som zistila kto to je. Nebol totiž nikto iný ako James Potter a úplne nalepený na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo ako ešte nikdy pred tým a mala som pocit, že mi čoskoro vyletí z hrude. Hľadela som naňho a nvedela čo mám robiť, pretože táto situácia bola pre mňa viac ako nepríjemná. Nechcem tým ale povedať, že by bolo pre mňa nepríjemné to, že je pri mne chalan, ktorého milujem, to naozaj nie. Ten pocit je viac než úžasný, no keďže ja svoju lásku nesmiem dať najavo je to pre mňa trochu ťažké udržať svoje pudy na uzde.
Za dverami som počula školníka ako si voľačo hundre popod nos, no bolo mi to jedno. Ale bolo to zrejme znamenie, že to vzdal, pretože James mi zložil ruku z úst a ,čo bolo teda zaujímavé, sadol si na zem. Nechápavo som naňho pozrela. To tu chce prenocovať?
,,Ty sa nechystáš odísť odtiaľto?" Spýtala som sa ho.
,,Pokiaľ by som sa chcel nechať chytiť, tak by som išiel, ale keďže to v pláne nemám, tak tu zostanem."
,,Prečo by nás mali chytiť? Veď už sú preč."
,,To by som ani nepovedal. Tá odporná mačka totiž stále pochoduje pred dverami."
Keďže sa mi to nejako nezdalo, pritisla som ucho k dverám a započúvala sa. Chvíľu sa mi zdalo, že je tam ticho, no neskôr som zistila, že moje zmysly ma oklamali. Tá mačka tam naozaj bola, pretože som počula to jej nechutné pradenie.
Nezostávalo mi teda nič iné len tu čakať a to spolu s Potterom. Pánboh mi pomáhaj.
Vzdychla som si (mali ste to počuť, bol to naozaj riadny vzdych) a sadla som si oproti nemu. Nechcela som riskovať zlyhanie mojej ,,pevnej vôle" a vytiahla knižku, ktorú som zobrala z knižnice. Pretože bola taká tma, že ste mali problém vidieť si na špičku nosa, musela som si rozsvietiť prútik, aby som na ňu videla.
Ešte raz som si pozorne prečítala názov. Veľkými úhľadnými písmenami bolo na prednej strane napísané ,,Najväčšie čarodejnícke rodiny a ich tajomstvá."Dúfam, že je to tá správna kniha, pretože inak by bolo toto všetko úplne zbytočné.
Ešte chvíľu som si ju prezerala. Niečo bolo na nej zvláštne. No neviem to vysvetliť. Akoby z nej vyžaroval zvláštny druh energie. Ten pocit sa mi rozlieval po celom tele. Nebol to však ten príjemný pociť, ako keď som v blízkosti Jamesa. Tento mi naháňal zimomriavky po celom tele.
Potter sa oproti mne začal ošívať, čo upútalo moju pozornosť a chtiac či nechtiac som sa musela naňho pozrieť.
,,Nemôžeš sedieť apoň chvíľku v pokoji?"
,,Ja za to nemôžem. Tá zem je tvrdá a ja už mám odtlačená celý zadok."
,,Ja som myslela, že ty si už zvyknutý. Veď na metle niekedy sedíš dlhú dobu a nesťažuješ si na odtlačený zadok."
,,To je niečo iné."
,,A v čom?"
,,To nemôžeš pochopiť."
,,Tu nejde o to či to môžem alebo nemôžem pochopiť, ale o to, že mám pravdu. A to si ty nechceš pripustiť."
,,Nemáš pravdu."
,,Ale áno mám."
,,Nie nemáš."
,,Mám."
,,Nemáš."
,,Mňa už to nebaví sa s tebou stále hádať."
,,Ty si myslíš, že ja skáčem od radosti? No vždy tie hádky vyprovokuješ ty."
,,Prosím? Tak tosi teraz trošku prehnal, nemyslíš? Neviem kto po mne cez celú veľkú sieň, na chodbách, v spoločenskej miestnosti a neviem kde všade ešte pred všetkými vykrikuje a pozýva ma na rande."
,,A čo je na tom také zlé? To ty po mne vždy po tom vrieskaš. A nie ja."
,,Zamyslel si sa niekedy nad tým prečo? Vieš, možno tie husičky, ktoré za tebou a za Blackom behajú by pre to, aby to od teba počuli aj zabíjali, ale mne to teda rozhodne nepríde nijako úžasné."
Zase nastalo to trápne ticho a každý sme sa ponorili do vlastných myšlienok.
Nieviem prečo, ale mám pocit, že som naňho bola až príliš tvrdá. Je síce pravda, že tieto veci ma na ňom štvali už od začiatku, ale každý má nejaké chyby.
,,Prepáč. Viem, som hlupák, ale bol to spôsob, ktorým som ti chcel dať najavo, že ťa mám rád."
Jeho slová sa mi zaryli hlboko do srdca a nemohla som ich odtiaľ vyhnať. Toto by som od neho nikdy nečakala.
,,Priatelia?"
Natiahol predo mňa svoju ruku.
Po chvíľke váhania som ju prijala. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala. Čo som to zase urobila?
,,Takže, teraz keď už sme uzatvorili ten mier, zistili ste čo ste potrebovali v tej knižnici?"
,,Ešte neviem. Snáď to čo hľadám bude v tejto knihe."
,,A nepovieš mi čo ste tam hľadali?"
,,A ty mi povieš čo ste tam hľadali vy?"
,,Fajn, nemusíš mi to hovoriť."
,,Ale aj tak je to zvláštne. Vy, ktorí pomaly ani neviete ako knižnica vyzrerá sa rozhodnete šlohnúť nejakú knihu. Aj keď je to v zakázanom oddelení."
,,Každý má niekedy potrebu zistiť informácie, ktoré nevie."
,,Tak to je pravda. Som toho dôkazom."
Opäť zavládlo to ticho a ja som sa znovu sústredila na tú knihu. Prevracala som ju v rukách z jednej strany na druhú a hľadala niečo. Čo to bolo som zatiaľ ani sama nevedela.
,,Prečo ju neotvoríš?"
,,Pozerala som si ten oba. Neviem prečo, ale tá kniha sa mi zdá byť nejaká zvláštna."
,,Zvláštna?" Opýtal sa a k mojej veľkej smole si prisadol ku mne, aby si tú knihu mohol lepšie obzrieť.
,,Mne pripadá úplne normálna. Tak ju už konečne otvor."
Pomaličky som ju teda otvorila. Hneď prvá stránka ma zarazila. Boli na jej červené fliačiky a pokiaľ sa nemýlim, čo je naozaj len zriedkavo, tak je to krv. Teraz nech mi niekto hovorí, že tá kniha je normálna.
,,Ešte stále mi neveríš, že tá kniha je nejaká čudná?"
,,To ešte vôbec nič neznamená. Je veľmi stará a sama veľmi dobre vieš, že vtedy to nebolo vôbec ružové obdobie. Jeho majiteľa mohli zabiť, to je možné, ale čudné to nie je."
Pan ja všetko viem sa znovu prejavil.
Otáčala som stránky tej knihy, kým mi James nechytil ruku a mne telom prebehol akoby silný elektrický prúd. Vidíte čo môže spôsobiť jediný dotyk?
,,Čo je?"
,,Pozri sa na to. Je to ako nejaké zaklínadlo, ale akoby vložené do veršov alebo čo."
,,No a?"
,,Teba to nezaujíma?"
,,Nie. Nie je radno si zahrávať s niečím ako so starými zaklínadlami."
Zrejme mu však moje varovania šli jedným uchom dovnútra a jedným von. Veš on na to doplatí.

,,Keď poznať nepoznané chceš stále viac ..."

,,Neopováž sa pokračovať."

,,a otázky nezodpovedané si kladieš zas a zas, ..."

,,Nerob to, varujem ťa."

,,spomeň si na to čo poznať chceš
a odpoveď razom dostaneš."

,,Vidíš nič sa nestalo. Vždy zo všetkého robíš ..."
Čo však robím som sa už nedozvedela, pretože sa so mnou všetko začalo točiť a ja som len padala a padala až som nakoniec dopadla. Kam to už neviem, pretože som omdlela.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nessa Nessa | Web | 1. listopadu 2008 v 17:27 | Reagovat

ty jo, skvělá kapitola =) jsem zvědavá, jak to bude pokračovat =)

2 martnka martnka | Web | 1. listopadu 2008 v 19:30 | Reagovat

susi!!!! co to mělo být ten konec???? chceš mě zabíít? fajn mám infarkt a umírám tvou vinou!! okamžitě pokračko!!!

3 Anaiska->SB Anaiska->SB | Web | 2. listopadu 2008 v 13:29 | Reagovat

teda, napiš mi jak napíšeš knihu, tohle bylo opravdu nad moje očekávání...

Ps: máš u mě diplom, tak se stav!

4 Lili-sb ktoré ťa mooooc lawujeee Lili-sb ktoré ťa mooooc lawujeee | Web | 2. listopadu 2008 v 18:48 | Reagovat

waaaaaaaaaaaaa ten koniec!!!!!okamzite pokracovanie!

5 Peťa Peťa | Web | 2. listopadu 2008 v 20:58 | Reagovat

Ježiši Kriste! Čo sa stalo!? Ja ťa asi zabijem! :DDD V tom najlepšom..aaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama