8. kapitola: Keď panika, tak poriadna

3. listopadu 2008 v 18:17 | .: SuSi :. |  Láska v nenávisti
Tak som napísala pokračovanie k poviedke Láska v nenávisti :-)


"Lill, no tak, toto mi nerob. Preber sa."
Počula som vzdialený hlas, ktorý volal moje meno. Stále som ho počula bližšie a bližšie, až som nakoniec otvorila oči a uvidela jeho majiteľa. Už ma ani neprekvapilo, že to bol Potter. Prudko som sa posadilo, čo spôsobilo, že sa mi zamotala hlava a už som zase ležala na tvrdej zemi. Pokúsila som sa ešte raz a pomalšie posadiť sa. Podarilo sa.
"Čo sa stalo?"
"Neviem. Zrazu sa mi zatmelo pred očami a zobudil som až tu."
"Ako to myslíš až tu?"
"No tu."
Ukázal na všetko okolo nás. Otvorila som ústa dokorán a zostala nehybne civieť. Ako sa toto mohlo stať? Ako som práve zistila, nenachádzame sa už v Rokforte. Sme na nejakej lúke. Vôkol nás nie je nič len samé kvety a čo ja viem čo ešte a les. To tiež nie je nijako ružové keďže sa pomaly začína stmievať. Ktovie čo všetko tu žije. Ach, pokiaľ som si myslela, že najhoršie je to, že som bola zatvorená s Potterom v tej malej miestnosti, tak som sa poriadne zmýlila. Vždy to môže byť horšie. Keby som aspoň vedela kde sme.
Ale počkať. Toto všetko je vlastne Potterova vina. Jasné. Nech nás on dostane z tejto šlamastiky. Hovorila som mu, aby to nečítal. Ale nie. Pán si musí urobiť podľa ... kniha! Jasné, v tej knihe musí byť aj nejaké protizaklínadlo.
Okamžite som vyskočila na nohy a začala som hľadať všade okolo seba, okolo Pottera, rozbehla som sa po lúke, ale nič. Tá kniha sa skrátka vyparila. Alebo zostala na Rokforte.
"Môžeš mi povedať čo to vystrájaš?"
"Snažím sa nás odtiaľto dostať, čo sa o tebe povedať rozhodne nedá, aj keď sme tu hlavne kvôli tebe."
"Kvôli mne?"
"Áno, kvôli tebe. Neviem kto prečítal to zaklínadlo alebo čo to, dopekla, bolo. Ja som ťa varovala, aby si to nerobil. No to by si nemohol byť ty, ten ktorý vie všetko najlepšie."
"Nezvaľuj všetku vinu na mňa, dobre? Málokedy sa stáva, že sa stane niečo takéto."
"Lenže práve teraz sa to stalo. A pokiaľ si si nevšimol, tak, bohužiaľ nám. Ocitli sme sa niekde a nemáme tušenie ako, kde a ani čo máme urobiť, aby sme sa dostali späť."
"Vždy sa nájde nejaké riešenie. Tak nepanikár."
"Nemám panikáriť? Tak s tým nepočítaj chlapče. V tejto situácii sa ani nič iné robiť nedá."
"Fajn. Teraz sa upokojíš a povieš mi čo si to pred chvíľou robila."
"Snažila som sa nájsť tú knihu. Keď nás dostala sem, mala by nás dostať aj naspäť. Problém je však v tom, že tu nie je."
"To nie je možné. Niekde tu byť predsa musí. Držal som ju v ruke."
"Tak prosím. Môžeš hľadať."
Pohodlne som si sadla do trávy a pozorovala ho ako pobieha po lúke. Po pár minútach to vzdal a prisadol si ku mne. A zasa tak blízko. To mi snáď robí naschvál.
"Myslíš, že už môžem začať panikáriť?"
"Nie. Niečo vymyslíme."
"Som zvedavá čo. Za chvíľu bude totiž tma a my sme niekde pri lesy, kde žijú ... radšej na to ani nechcem myslieť."
"Asi bude najlepšie keď sa pokúsime nájsť nejakú dedinu alebo niečo."
"Zbláznil si sa? Chceš ísť cez ten les? Tak so mnou nepočítaj."
"Fajn, zostaň si tu keď chceš, ale ja idem."
Zdvihol sa zo zeme a namieril si to priamo do lesa. Ja som zostala trucovito sedieť na zemi, no len čo som začula zavytie neďaleko okamžite som vyskočila na nohy a dobehla ho. Len sa usmial a pokračoval ďalej v ceste.
***
"Nemôžeme si oddýchnuť? Som príšerne unavená, hladná a na smrť vystrašená."
Šli sme už niekoľko hodín bez prestávky. Všade okolo nás bola len tma a strašidelne vyzerajúce stromy. Východ z lesa bol v nedohľadne a mala som zlé tušenie, že sme sa stratili a teraz už nenájdeme cestu ani späť na tú lúku. Pokiaľ tu zomriem, tak prisahám, že Pottera vlastnoručne zabijem.
"To nepripadá do úvahy. Nemôžeme sa teraz zastaviť."
"Ale prečo?"
"Ako vidíš sme v lese. Určite tu žije plno nebezpečných bytostí. Nemôžeme riskovať, že nás nejaká napadne."
"Napadnúť nás môže aj tak."
"Ale je to menšia pravdepodobnosť."
"Ale ja už nevládzem. Prosím, aspoň päť minút."
"Tak dobre. Ale naozaj len päť minút."
Okamžite som sa zvalila na zem a ľahla si na nepohodlné vetvičky porozhadzované všade okolo. No, je mi to jedno. Som rada, že si moje ubolené nohy oddýchnu.
"Vieš, mal by som sa ti ospravedlniť."
"Za čo?"
"Mala si pravdu. Sme tu kvôli mne. Mal som ťa počúvnuť."
"Nechaj to už tak. Nejako bolo a nejako aj bude. Určite sa odtiaľto dostaneme. A je to v podstate trochu aj moja vina. Nemali sme vôbec do toho zakázaného oddelenia chodiť. Nie pre zábavu sa volá zakázané. Malo ma napadnúť, že tie knihy tam budú nebezpečné."
"Vďaka."
"Nemáš za čo."
Ľahol si do trávy vedľa mňa so zrakom upreným k hviezdam. Aj napriek tomu, že sme boli hlboko v lese tu bol prekrásny výhľad na hviezdy. Ako by povedala Sam, je to úplne romantická chvíľa. Nebo plné hviezd, človek ktorého ľúbite, ste sami na opustenom mieste, ale samozrejme si musíte odpustiť to nebezpečenstvo, ktoré číha na každom kroku.
Môj pohľad zablúdil k Jamesovi. Mesačné lúče mu osvetľovali tvár, takže jeho oči žiarili úplne ako tie hviezdy. Vlasy mal pohodené okolo hlavy a úsmev na tvári. Aj ja som sa musela usmiať. Dosť by ma zaujímalo na čo práve myslí.
Prekvapil ma však tým, že aj on pozrel na mňa. Rýchlo som svoj pohľad stočila a pozerala všade naokolo len nie na neho. Ako som sa mohlo nechať takto prichytiť?
Za mnou som začula ako zapraskalo pár vetvičiek. Sakra, nech už sme z tohto lesa preč, lebo to psychicky nezvládnem.
"Nemali by sme už ísť? Mám taký divný pocit, že nás niekto pozoruje."
"Jasné môžeme. Ale nemaj obavy. Okrem nás, pár príšer a aj nejakých tých zvieratiek tu nikto iný nie je."
Len čo to dopovedal spoza stromov sa na nás vyrútilo asi dvadsať ozbrojených vojakov.
"Hovoril si niečo?"
"Myslím, že teraz už môžeš začať panikáriť."
Pozrela som naňho najškaredším pohľadom akým som v tejto chvíli dokázala, pretože tá panika vo mne naozaj narastá čím ďalej, tým viac.
Začali na nás hovoriť nejakou mne neznámou rečou. Pušky ešte stále neodložilo, ba čo viac, teraz už nimi mierili na nás. Toto je už asi naozaj koniec môjho biedneho života.
Ani som sa nenazdala a už sme šli aj spolu s nimi, podotýkam zviazaní. Kam to neviem. Aj tak mi stále vŕta v hlave, kde sa tu vzali tí vojaci. Je jasné, že sú to muklovia, ale aj tak. Kto dnes nosí takého uniformy?
"Musíme im dajako zdrhnúť." Pošepol mi v jednej chvíli James a ja som sa na neho pozrela ako na blázna.
"Si normálny? Aj keby sa nám to podarilo neutiekli by sme ďaleko, pretože by nás zastreli. A to riskovať nebudem."
"Zastrelia nás tak čo tak."
"To nemôžeš vedieť."
"A to chceš len tak čakať čo bude ďalej?"
"Samozrejme, že nie. No tým, že nás zavedú do nejakej dediny nám pomôžu a potom im zdrhneme. Bude tam aj lepšie miesto na úkryt. Takto by nás hneď našli, vyznajú sa tu predsa lepšie ako my." Snažila som sa ho presvedčiť, no sama som si tým nebolo taká istá.
Čo ak má James pravdu a ja týmto len spôsobím našu záhubu? Nemám tušenie čo mám robiť. Ktoré riešenie je to správne? Toto rozhodne nie je také ľahké ako to v škole. Tam stačí ak sa naučím len pár strán v knihe a aj keby som sa pomýlila prinajhoršom len dostanem zlú známku. Ale tu jedna jediná chyba a sme mŕtvy.
Pred nami sa už v diaľke črtali nejaké ... hradby??? To čo je??? Ocitli sme sa v stredoveku alebo čo???
Keď sme prechádzali vysokou drevenou bránou, mala som neblahé tušenie, že niečo nie je v poriadku čo sa mi aj potvrdilo, keď som uvidela to mesto. No, povedzme si, že to čo si predstavíme pod slovom mesto to rozhodne nie je. Poznáte ten film Čierny rytier??? Ako sa ten zamestnanec múzea alebo čo to bol dostal do minulosti??? Tak toto sa presne stalo nám. Už viem teraz naisto, že sme opustili našu dobu. Dočerta.
***
V hrade to vyzeralo, akoby tam býval úplne obyčajný človek a nie kráľ. Steny boli holé a studené, nábytok iba drevený a niečo také ako WC tu rozhodne nepoznali. Dokonca mi došlo zle, keď sme prechádzali pri jedných dverách a ja som tam uvidela to, čo malo ten záchod nahradiť. Myslím, že sa tu priveľmi dlho nezdržím.
Zaviedli nás ku kráľovi. Bol to starý plešatejúci dedo. Sedel na veľkej drevenej stoličky, čo pravdepodobne mal byť pôvodne trón. Nechápem, že tam celý čas dokáže sedieť. Nie je mu to nepohodlné?
Samozrejme, ako som čakala vybafol na nás s tou, pre mňa neznámou, rečou. Tentoraz sa však stalo niečo, čo ma dostalo. Predstavte si, že James sa s ním začal rozprávať a taktiež hovoril ako on, No rozumiete tomu? Kde sa to naučil? Pri najbližšej príležitosti sa ho to musím spýtať.
Rozprávali sa už asi pol hodinu a ja som stále nevedela o čom. Z ich tvárí som tiež nevyčítala či je to pre nás dobré alebo nie. Raz sa totiž usmieval jeden potom druhý, raz sa mračili a potom sa zasa usmievali. No a ja si môžem vybrať.
Keď konečne skončili, James vyzeral, že je spokojný, a tak som aj ja upokojila. Potom nás odviedli do ďalšej miestnosti, ktorá sa podobala na spálňu. Ale naozaj len podobala.
"Povieš mi už konečne čo sa tam dialo?"
"Nič, len sme si všetko vyjasnili."
"Vyjasnili? A čo konkrétne."
"Považovali nás za špehov a tak som mu povedal, že sme sa tu ocitli náhodou. Samozrejme, že som mu hneď nezavesil na nos, že sme z úplne inej doby. Nie som predsa na hlavu, aby som si podpísal ortieľ smrti. A tak sa rozhodol, že sa staneme jeho hosťami a dal nám túto izbu."
"A to len tak nás tu nechá?"
"No, tiež som mu povedal, že som princ zo susedného kráľovstva a keď som bol na love aj so svojou ženou, tak sme nejakou náhodou zablúdili a ocitli sme sa tu."
Nervózne sa zavrtel. Tu mi niečo nehrá. Stopercentne sa z toho vykľuje niečo nekalé.
"So svojou ženou? Ty si mu nahovoril, že si ženatý? Tak to som zvedavá, kde si chceš tú ženu zohnať."
"Ja si už žiadnu hľadať nemusím. Jednu už totižto mám."
"Tak to som zvedavá kto to je."
Pozrel na mňa pohľadom, ktorý mi jasne naznačoval, že som zase o krok pozadu. Čo mi zase uniklo? Veď tu s nami žiadna žena ... ježišikriste, to nemôže byť pravda.
"Chceš mi povedať, že si mu nakecal, že mi dvaja sme ..." musela som urobiť menšiu prestávku, pretože to slovo sa mi vyslovovalo dosť ťažko, "manželia?"
"Hehe, už je to tak."
Klesla som na najbližšie kreslo, na ktorom som si nepekne narazila zadok, a začala ľutovať svoj zbabraný život. A aby toho nebolo málo, nutne potrebujem ísť na záchod. Čo teraz?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nat nat | Web | 3. listopadu 2008 v 20:33 | Reagovat

úžasná kapitola

2 Peťa Peťa | Web | 3. listopadu 2008 v 20:47 | Reagovat

Hehe chúďatká moje :DDd ehehehe

3 Anaiska->SB Anaiska->SB | Web | 4. listopadu 2008 v 15:42 | Reagovat

to je jako něco mezi pohádkou a dívčím románem! fakt úžesný, kde na ty nápady chodíš? :)

4 Nessa Nessa | Web | 5. listopadu 2008 v 15:17 | Reagovat

=D hej supr kapitola

5 Lia Lia | 5. listopadu 2008 v 21:40 | Reagovat

noo pekne..zaujimave..:)

6 Lili Lili | Web | 9. listopadu 2008 v 14:21 | Reagovat

super!naozaj bombova kapitola tak plsky rychlo pokracovanie:)

7 Evanska Evanska | Web | 11. listopadu 2008 v 19:35 | Reagovat

bomba! áno to je výstižné...rýchlo pokračko lebo to nevydržím. Čo mi to robíš? Ja nezaspím.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama