9. kapitola: Stojí ti to za to, aby si zomrela???

16. listopadu 2008 v 22:48 | .: SuSi :. |  Láska v nenávisti
No, ako vidíte konečne som sa dokopala a pridala novú kapitolu. Ospravedlňujem sa, že je to tak neskoro, ale keď už som si aj našla čas na písanie, všetky nápady sa mi vyparili z hlavy a som bola nahratá. Ale dnes sa moja inšpirácia zobudila a ja dúfam, že sa nechystá znovu zaspať a ja na ňu budem musieť čakať. No, ale nebudem vás tu ďalej otravovať svojimi rečami. Pekné čítanie =D


Ja ho tak neznášam. Je to ten najväčší idiot na tejto zemeguli. To čo som k nemu cítila je teraz preč a jediné čo k nemu cítim je nenávisť (no dobre, tak možno preháňam, ale moje city sú rozhodne oslabené zlobou). Oh, keby ste len vedeli. Dobre, dobre, ja vám to teda poviem. Ten ... človek skoro zapríčinil moju smrť. A tým myslím smrť v pravom zmysle slova. Kvôli nemu sme museli utiecť. Ale to by sa ešte dalo prekúsnuť, veď napokon nás z toho dostal, ale to, že ma tu nechal uprostred lesa úplne samotnú sa teda rozhodne odpustiť nedá!

Ale asi by som mala začať od začiatku. Po týždni v tomto zapadákove sme už boli na konci s nervami. Je to pochopiteľné, pretože nádej, ktorú sme mali, že sa odtiaľto niekedy dostaneme sa každým dňom strácala až zostala skoro minimálna. Takže sme boli roztržitejší aj naše hádky boli častejšie. No a jeden večer sme to trochu prehnali a dopadlo to tak, že sa nakoniec zobral a odišiel, bohvie, kam. To som sa, samozrejme, neskôr dozvedela. Prišiel asi po dvoch hodinách totálne naliaty, a tak som ho uložila a to vám poviem, že dostať ho do postele nebola žiadna hračka. Ale to je teraz jedno, dôležité je skôr to, čo sa stalo neskôr. Po veľmi príjemnom budíčku, o ktorý som sa mu postarala, strávil na záchode dosť dlhý čas (asi som vám nepovedala, že sme si to tu kúzlami upravili, takže WC nám už nechýbalo a ani ďalšie vymoženosti modernej doby). Keď potom konečne vyšiel začal sa mi ospravedlňovať, no ja som ho ignorovala. Asi po pol hodine ustavičného prosenia o prepáčenie som mu odpustila, pretože mi to už poriadne liezlo na nervy. Už ako uzmierený sme sa vybrali na obed, raňajky sme kvôli niekomu prešvihli. Keď sme však prišli do hlavnej siene, čakalo nás tam nemilé prekvapenie. A tým boli zasa tí istí vojaci, ktorí nás po rozsiahlom kráľovom monológu odviedli do zatuchnutého väzenia. Bolo naozaj v hroznom stave, a tak by človek povedal, že sa rozpadne ak sa ho človek čo i len dotkne, no bol to len optický klam. Pripadalo mi skôr v ešte lepšom stave ako väzenia v našej dobe. Nezastávalo mi teda nič iné len si sadnúť a prinútiť Pottera, aby mi vyklopil čo sa stalo. Bola som totiž už dosť nervózna, ale kto by nebol? Človek sa nedostane do väzenia každý deň. Keby som aspoň vedela za čo sedím.

Aj keď s určitými ťažkosťami, ale nakoniec sa mi podarilo zistiť čo sa stalo. A viete čo to bolo? Radšej si na to sadnite, pretože je to sila. Tomu starému dedkovi (tým myslím toho človeka čo si hovorí kráľ) sa totiž ozval kráľ zo susedného kráľovstva, aby ho pozval na nejakú oslavu k nim. Pri tej príležitosti mu, samozrejme, len tak mimochodom dedula oznámil, že tu uňho prebýva jeho syn spolu so svojou manželkou. Ten mu to však vyvrátil. Vraj to je nejaké nedorozumenie, pretože jeho syn je ešte v perinke, a preto je vylúčené, aby bol uňho aj s manželkou, ktorú nemá.

Viete, ani ma tak nezobrala táto informácia, veď ako sme to mali vedieť, ale skôr to, aký trest sme dostali. Áno, už som to spomínala. Mali nás popraviť. Všetky moje nádeje na šťastný a dlhý život sa rozplynuli behom jednej sekundy, keď som zistila, že naše prútiky zostali v izbe. Teraz som už nemyslela na nič iné, len na to ako často si kat tú sekeru brúsi. Kvôli môjmu uvažovaniu som si ani nevšimla, že túto celu zdieľame s ešte jedným väzňom. Potter však taký nevšímavý nebol a začal sa s ním vybavovať. Ani neviem ako a už sme vchádzali do nejakej tajnej chodby, ktorá viedla z tohto brlohu smrti, a ktorú nám tak ochotne prezradil ten chudák. Jediné čo by ma zaujímalo je, prečo odtiaľ už dávno neodišiel, keď pozná cestu von.

Po ceste dlhým a tmavým tunelom sme sa ocitli hlboko v lese. A práve tu začala naša hádka. Asi si to dokážete predstaviť. Povedal mi pekne hnusné veci, ale vlastne aj ja jemu. Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak bola hlúposť, že sme sa takto pohádali. K čomu to viedlo? Oh, vlastne som vám ešte nepovedala prečo som tu sama. Keď som už skončila so všetkým čo sa vo mne za tie roky nazbieralo, tak mi povedal, že to nemá cenu keď sa stále iba hádame a že každému bude lepšie bez toho druhého. Vyznelo to akoby sme spolu chodili a on sa so mnou rozchádzal. Aj tak ma všetko čo povedal ranilo. Vlastne mám to čo som chcela. Ja som si tiež nedávala servítku pred ústa. Ale ako mi mohol povedať, že som chladná a vypočítavá?

Prechádzala som lesom zamýšľajúc sa nad všetkým čo sa pred tým stalo. Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla tej praskliny predo mnou a tak som sa pekne-krásne ocitla na dne nejakej jaskyne. Jediné na čo som sa pri tom páde sústredila bol môj výkrik, ktorý musel byť počuť snáď po celom lese. Ale že to bol riadne tvrdý pád.

***

Po miernom šoku, kedy som len sedela na zemi a vstrebávala udalosti predchádzajúcich minút, som sa konečne postavila a poriadne si prehliadla tú jaskyňu, alebo čo to vlastne je, v ktorej som sa práve nachádzala. Po podrobnom preskúmaní som zistila, že okrem holých stien z kremeňa tu bola jediná zaujímavá vec chodba, ktorá viedla niekam do neznáma. Práve som chcela ísť ďalej do tej tmy, keď na mňa začal niekto volať. Moje srdce poskočilo radosťou. On sa vrátil. Aj keď, čo mi je to teraz platné, keď som pár metrov pod zemou.

"Lilly? No tak, ozvi sa. Lilly?"

"James, James, tu som."

"Kde?"

"Tu dole, pozri sa sem." Som zvedavá čo by robil keby ma niekto uniesol. Neviem ako by som mu potom mohla nadiktovať svoju polohu.

"Preboha, čo tam robíš?" Konečne som jeho hlavu zazrela nad dierou.

"Pozerám telku a pritom popíjam kávičku. Trochu hlúpa otázka, nemyslíš?

"Počkaj, zídem dole a pomôžem ti."

"Nie, počkaj." Chcela som ho zaraziť, no bolo neskoro, pretože už šplhal dole.

"To je ale idiot." Musela som to povedať.

"Som tu." Bol šťastný ako blcha, no ja mu tú radosť skazím, chlapčekovi.

"Ty si rozum nechal asi visieť niekde tam hore na strome, aby sa ti nepoškodil, však? Povieš mi ako sa teraz odtiaľto dostaneme?"

"Vyšplháme." Začal sa hrabať naspäť na stenu, no tentoraz mu to nešlo tak ľahko. Po pár vylezených centimetroch sa znovu zošmykol dole. Keď sa to opakovalo asi po desiatykrát, musel priznať porážku.

"No, asi to nebude také ľahké ako som čakal."

"Super, teraz sme tu uväznení obaja a šanca na záchranu je mizivá."

"Si hrozný pesimista." Neodpovedala som. Ja už totižto naozaj nevládzem. Nemám silu sa s ním stále hádať. Tak som znovu svoju pozornosť zamerala na tú chodbu. Teraz už bola našou jedinou záchranou ona. Vyšla som teda v ústrety nášmu osudu. A Potter, keď si uvedomil, že tam nie som, za mnou.

***

"To je nenormálne. Ako dlhá tá chodba ešte môže byť? Veď sme prešli už ale päť kilometrov."

"Bože, to nedokážeš byť aspoň chvíľu ticho? Mne už z teba treští hlava."

"Prepáč, ale ja naozaj nemôžem byť ticho."

"Bože, za čo ma toľko trestáš?"

"Možno za to, že si so mnou nikdy nechcela ísť na rande. Vidíš, teraz sa ti to vypomstilo."

"Ja myslím, že to bude kvôli tomu, že som ťa nezabila hneď na začiatku. Určite ani tam hore nemajú pokoj, keď musíš stále kecať."

"To by si neurobila, pretože by som ti chýbal."

"Jasné, chýbalo by mi to treštenie hlavy, nekonečné hádky, strapňovanie, mám pokračovať?"

Chytil ma za ruku a pritiahol k sebe, čím spôsobil, že naše tváre od seba delilo len niekoľko centimetrov.

"Chýbali by ti moje bozky, moje dotyky, slová. Chýbal by som ti ja, pretože pri mne sa cítiš tak nádherne rozprávkovo." Zostala som naňho civieť bez pohnutia. Samozrejme kvôli tomu, že ma zaskočili jeho slová, no čo bolo ešte horšie, kvôli tomu, že som cítila úplne všetko čo povedal. Ako to, dopekla, zistil?

"To čo si práve povedal je pekná hlúposť."

"Tak prečo sa tak chveješ, keď som v tvojej blízkosti?"

"Je mi zima."

"Tebe je zima, keď je tu horúco ako v saune?"

On aj vie čo to sauna je? To by ma zaujímalo odkiaľ. Ale on má pravdu. Prečo je tu zrazu také teplo, keď mi bola pred chvíľou naozaj zima. Ale to bolo samozrejme ešte pred tým, než som sa ocitla v Jamesovej prítomnosti.

"Máš pravdu."

"To myslíš vážne? Ja som to vedel."

"Je to viac než divné."

"Čo?"

"No predsa to, že je tu horúco."

"My sa nebavíme o nás?"

"O čom to zasa rozprávaš? Sústreď sa na to, prečo sa tu zrazu tak oteplilo."

"Vychádza to odtiaľ."

"Čože?"

"No to teplo. Vychádza z tamtých dverí."

"Odkedy sú tam tie dvere?"

"Neviem, nevšimol som si ich skôr, až teraz."

"Jasné, že si si ich nevšimol. Oni tam totižto neboli. Ako je možné, že tam teraz sú?"

"A nemáš to jedno? Podľa mňa je dôležitejšie, že sme konečne niečo objavili. Tak čo tu ešte stojíš? Ideme nie?"

"Ja neviem. Nie je to zvláštne? Len tak sa tu objavia dvere."

"Zvláštne? Je to skôr prvý náznak mágie za tú dobu čo sme tu."

"To áno, ale nemáme so sebou prútiky. Čo keď je tam niečo nebezpečné?"

"Neboj sa a poď."

Podal mi ruku a ja som mu bez váhania prijala. V jeho blízkosti sa cítim bezpečne a verím mu. Neviem čím to je, ale má moju bezvýhradnú dôveru.

Pristúpil k dverám a pomaly ich otvoril. Vstúpili sme do malej miestnosti. Na stenách viseli štyri obrazy, ktorých rámy však boli prázdne. V strede miestnosti sedel na veľkom kresle starček. Pred sebou mal obrovskú mramorovú misu, ktorá svojím vzhľadom pripomína mysľomisu, jediným rozdielom bolo, že tekutina v nej nebola priezračná, ale tmavá ba priam skoro čierna.

"Som rád, že ste už dorazili. Čakám tu na vás pekne dlho."

"A prečo na nás čakáte?"

"Hneď sa všetko dozviete, Lilly."

"Odkaľ viete ako sa volám?"

"Viem toho o vás dvoch veľa. Ale nie sme tu kvôli tomu, aby sme sa bavili o takýchto hlúpostiach. Musíme totiž vyriešiť pár záležitostí a jednou takou záležitosťou je ako vás odtiaľto dostaneme."

"Vy to dokážete?"

"Nie, to vy to dokážete."

"Ale ako? Veď už ani tie prútiky nemáme."

"Oh, zabudol som. Tu ich máte."

Zrazu sa pred nami objavili obidva naše prútiky.

"Nerozumiem tomu. Čo sa to tu, dopekla, deje?"

"Všetko vám vysvetlím. Sadnite si prosím sem."

Ukázal na práve vyčarované kreslá. On sám si sadol na kreslo, na ktorom sedel aj pred tým.

"Nie je to náhoda, že ste sa tu objavili. Všetko bolo určené už veľmi dávno."

"Čo bolo určené?"

"James, ešte stále to nechápeš, však?"

"Čo mám chápať?"

"Keďže vidím, že s vami to tak ľahko nepôjde, vysvetlím vám všetko od začiatku."

"To bude asi najlepšie."

S napätím som čakala čo nám povie. Bolo som viac ako nervózna, pretože som tušila, že to čo sa dozviem mi zmení život.

"Začnem asi s tým, že vás oboznámim o štyroch živloch ..."

"To ale naozaj nemusíte. My to už všetko vieme."

Prerušil ho James a mňa tým dokonale zmiatol. Ako je možné, že o tom niečo vie?

"Som si istý, že poznáte štyri živly," svojím pohľadom spočinul na mne " ale ja vám nechcem hovoriť to čo už viete. Chcem vám povedať príbeh o jednom z nich. O ohni."

Dúfam, že ho nenapadne prezradiť niečo čo by nemal.

"Vtedy bola jeho strážkyňou žena. Bola nesmierne krásna a ako to už býva, zamilovala sa do toho nepravého. Bol muž veľmi chladný a opovrhoval ľuďmi ako bola ona. Muklami. Keď sa však dozvedel, že je strážkyňa jedného so živlov zmenil názor a začali si spolu. Bol to vypočítavý hajzel s jediným cieľom a to za každú cenu získať jej moc. Otehotnela, ale už nebola v tom ošiali lásky a tak jedného dňa utiekla. Našla útočisko u jeho priateľa, do ktorého sa zaľúbila a vzali sa. Narodil sa jej syn. Dala mu meno Damian a jej manžel ho prijal za svojho. Neskôr sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Marian.

Ako deti rástli, začali sa u nich objavovať schopnosti matky, no aj obidvoch otcov. Damian vedel hovoriť hadím jazykom a dokázal ovládať oheň. Marian vedela ovládať energiu a oheň. U chlapca sa však neskôr prejavila ešte jedna schopnosť, ktorá bola tiež charakteristická pre ich rod. Čo to bolo však už neviem, ale je jasné, že tieto deti boli veľmi silné, ba silnejšie než Voldemort vo vašej dobe."

"Počkať, chcete mi tu nahovoriť, že to boli deti Salazara Slizolina a Richarda Chrabromila?"

"Správne Lilly."

"Ale to potom znamená, že ..."

"Áno, je to tak."

"Ale ktorý z nich?"

"Zistíš to až príde správna chvíľa."

"Nie, povedzte mi to hneď. Chcem to počuť. Nemyslíte, že už je na čase objasniť všetko? V mojom živote je aj bez tohto dosť nezodpovedaných otázok."

"Je mi ľúto, ale odpovede si musíš nájsť sama."

"Prečo mi nikto nechce nič povedať?"

"Možno preto, že naozaj nemôžu."

Tak táto odpoveď ma od Jamesa naozaj prekvapila.

"Čo ty o tom môžeš vedieť?"

"Viem toho viac než si myslíš."

"Tak mi potom ty odpovedz na moje otázky."

"Nemôžem."

"Ale ja chcem konečne poznať všetky odpovede."

"Jedna možnosť by tu bola." Ozval sa zase ten starý muž.

"Aká?"

"Je to nebezpečné."

"Tak to je celý môj súčasný život."

"Dobre. Môžeš sa na svoje otázky opýtať priamo ich strojcov."

"A to je kto?"

"Sudičky."

"Tak to nie. Nedovolím, aby ste ju tam poslali. Ešte sa od nich nikto nevrátil živý."

"Je to jej rozhodnutie."

"Ale ona nevie do čoho sa púšťa."

"Nemyslíš, že si to dokážem rozhodnúť aj sama?"

"To si naozaj nemyslím."

"Ale ja to chcem podstúpiť."

"Stoja ti tie odpovede za to, aby si zomrela?"

"Ako vieš, že sa mi to nepodarí?"
"Tu nejde o to čo ja viem a čo nie. Tu ide o to, že ľudia u nich zisťujú veci, ktoré sa im nepáčia. Väčšinou sú to tajné zákutia ich srdca. Tajné želania. Vlastnosti. Minulosť. Predkovia. Čo ak zistíš, že si úplne niekto iný? Dokážeš sa s tým vyrovnať?"

Na chvíľu som sa zamyslela nad jeho slovami. Som naozaj pripravená prijať pravdu? Čo ak sa dozviem, že mojim predkom bol Salazal Slizolin? Unesiem tú pravdu? Neviem, ale musím sa pokúsiť."

"Ak to neurobím, tie otázky ma budú mučiť do konca života. Neodpustila by som si, že som mala možnosť zistiť pravdu a ja som ju premrhala."

Nastala chvíľa ticha, ktorú prelomil až ten dedko.

"Tak ako si sa rozhodla?"

"Idem do toho."

"Počkať, podľa mňa je to ľahkovážne a nezodpovedné. Je to akoby si sa nechala dobrovoľne hodiť do levej klietky. Vôbec nesúhlasím s tým, aby si to urobila, ale keď zoberiem do úvahy, že ťa nepresvedčím, je ti dúfam jasné, že ťa tam, nech je to už kamkoľvek, nenechám ísť samú."

Vážne teraz povedal, že ide so mnou. Páni, on sa o mňa bojí. To je také milé. Ježiši, čo to zasa hovorím

"To ako vážne tam chceš ísť so mnou?"

"Samozrejme. Nezoberiem si ťa predsa na svedomie. Viem totiž veľmi dobre, že nezvládaš stresové situácie."

"Zvládam."

"Naozaj? Tak ako si zvládla našu cestu sem, tých vojakov, útek. Och, ešte som zabudol na knižnicu."

"Ja som bola vždy tá, čo si zachovala chladnú hlavu."

"No to určite."

"No tak, mládeži. Snáď sa tu teraz nebudete hádať."

"Prepáčte."

"Takže, teraz keď ste sa upokojili, môžeme sa vrátiť naspäť k teraz už vašej ceste. Na to, aby ste sa mohli stretnúť so sudičkami, sa najskôr musíte dostať naspäť do vašej doby."

"Ale ako?"

"To budeme trošičku zložitejšie, musíte totiž nájsť ..."

Jeho rozprávanie prerušil výbuch, ktorý sa ozval spoza dverí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nessa Nessa | Web | 17. listopadu 2008 v 13:38 | Reagovat

krásná kapča =)

2 Peťa Peťa | Web | 17. listopadu 2008 v 17:08 | Reagovat

No ja som zvedavá,ako sa to vyvrbí :D

3 kika kika | Web | 17. listopadu 2008 v 17:45 | Reagovat

juuuuuuuuuj no som riadne zvedava ako to dopadne

4 Lili-sb ktore ta moooc lawuje Lili-sb ktore ta moooc lawuje | Web | 18. listopadu 2008 v 14:39 | Reagovat

ja som ti ešte nenapísala komentár?waw no sorry....kapča bola perfektná aj ked som ju zo začiatku nechápala (ale neboj to sa mi stáva často aj pri bežných veciach) a miestami som mala až husiu kožu ako to bolo superovsky napísané.Takža ja sa strašne mooooc teškám na new kapču a len dúfam že ju tam Jimmi nenechá ísť samú a že to všetci prežijú:)

5 Anaiska->SB Anaiska->SB | Web | 18. listopadu 2008 v 16:43 | Reagovat

wow, to je tajuplný! strašně se těším na další!

6 Lili Lili | Web | 19. listopadu 2008 v 18:06 | Reagovat

sewas máš záujem stať sa královnou Fantázie?Ak áno tak neváhaj a prihlás sa do súťaže na mojom blogu.Tam nájdeš viac informácií.Myslím , že máš velkú šancu tak ju nepremárni.

7 martnka martnka | Web | 21. listopadu 2008 v 16:24 | Reagovat

užasná kapitolka už se nemůžu dočkat další kapitolky

8 Pěťulďas Pěťulďas | 29. listopadu 2008 v 21:16 | Reagovat

jé to vipaddá dobře, honem pls přidej další kapitolku :D

9 Evanska Evanska | 30. listopadu 2008 v 21:13 | Reagovat

jéé to je také skvelé vy ste sa proti mne dohodli! :D všetci ma dnes chce zničiť, keď píšete také skvelé kapče! prečo si to musela skončiť tak napínavo? ja nezaspím! TAK SI POHNI A DOPÍŠ ĎALŠIU KAPČU!!!!! to je rozkaz! :D

"Ale ktorý z nich?" to som trošku nepochopila ale dúfam že kapča mi to vyjasní... dúfam, že tu zajtra bude!

10 tinushka355 tinushka355 | Web | 7. prosince 2008 v 19:22 | Reagovat

je tho uzasne ... strasne sa tesim na pokracovanie... pises super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama