4. kapitola: Je to len pocit, alebo nie? 2. časť

22. prosince 2008 v 20:45 | .: SuSi :. |  Hviezda môjho osudu
No, tak som napísala ďalšiu kapitolu. Musím povedať, že je trochu depresívna. Vlastne, trochu je asi slabé slovo. Tak neviem čo z toho vzniklo, posúďte sami.


Asi až o hodinu neskôr ma z mojich úvah vytrhol zvonček. Moje srdce zrazu urobilo niekoľko kotrmelcov a od radosti to nebolo. No, vlastne ani neviem. V poslednom čase sa v sebe veľmi nevyznám. Napríklad jeho prítomnosť mi nie je až taká nepríjemná ako by som si priala, ale vždy si potom spomeniem na to čo mi urobil a stará bolesť sa vyplaví na povrch.
Počula som ako sa od dverí ozýva veselý smiech. Bolo jasné, že prišlo viac osôb a nielen jedna. To ma trochu potešilo. Možno prišli len nejaký ďalší Lukasovi priatelia. Moja nálada sa trošičku zdvihla, no keď som si uvedomila, že majú prísť ešte ostatní moji bývalí spolužiaci, zase sa ma zmocnila tá ťažoba. Je viac ako pravdepodobné, že príde s nimi.
Hlasy sa stále približovali a ja som bola stále viac a viac nervózna. Neviem ako sa zachová na tom plese, keď teraz som na pokraji nervového zrútenia a to som len na obyčajnej oslave. Čo budem robiť až budem stále pri ňom? Je to čím ďalej tým lepšie.

Do miestnosti vstúpil Lukas a za ním vstúpilo päť ľudí. Všetkých som ich poznala. Boli tam Alica, Frank, Remus, Sirius a ... on. Snažila som sa zrazu až priveľmi zanietene rozprávať s ostatnými, aj keď som im doteraz nevenovala pozornosť. Vlastne neviem ani o čom mi začali rozprávať. Len som prikyvovala. Stále som ho však po očku pozorovala. Pravdepodobne si ma zatiaľ nikto z nich nevšimol, takže je to v poriadku, aj keď je pravda, že by som sa s ostatnými rada zase rozprávala, nemám silu byť pri ňom tak blízko.

"Lilly, to nie je možné. Si to naozaj ty?" Potichu som zakliala. Alica si ma napokon všimla, a tým obrátila pozornosť celej skupinky na mňa, vrátane jeho.
Pribehla ku mne takou rýchlosťou, že som ju ani nestihla zaregistrovať a začala ma objímať.

"No, páni Evansová, kto by to bol povedal, že sa ešte uvidíme. Myslel som, že si sa vyparila z povrchu zemského."

"Aj ja ťa rada vidím, Black." Potiahla som ironicky. Viem, som hnusná, ale som naštvaná, že mi môj plán "som neviditeľná" nevyšiel.

"Vidím, že prekypuješ dobrou náladou." Potiahol znova a ja som mala chuť naňho vyslať nejaké zaklínadlo, ktoré by mu zmylo ten jeho úsmev.
Práve som mu chcela povedať nejakú pekne štipľavú poznámku, keď ma prerušil James.

"Lilly, potreboval by som s tebou na chvíľu hovoriť." Otočila som sa naňho s prekvapeným výrazom a nebola som sama. Všetci vedeli, že sme sa s Jamesom nerozišli v dobrom a to ma v podstate prinútilo odísť do Francúzska. A preto musela byť pre nich zvláštne, keď chce zrazu so mnou len tak hovoriť, keďže oni patrili medzi tých čo poznali aj dôvod nášho rozchodu. Asi čakali, že ho odmietnem, musím sa priznať, že som to chvíľu aj zvažovala a mala by som na to právo, ale nemôžem sa stále chovať ako decko a utekať pred ním. Teraz spolu pracujeme a je normálne, že spolu budeme hovoriť. Takže som len kývla hlavou na súhlas a nechala sa ním viesť. Vyzeralo to, že sa tu vyzná, pretože ma zaviedol do prázdnej miestnosti, v ktorej boli naskladané škatule a rôzne nepoužívané veci.

"Tak, čo potrebuješ?" Spýtala som sa a len sa modlila, aby si nevšimol nervozitu v mojom hlase.

"Vieš, chcel som s tebou hovoriť už dávno, ale stále sme mali kopu práce, a keď sme nemali prácu zase si sa vyparila ty. Skrátka, nebol na to vhodný čas, teda to nie je ani teraz, predsa len, je to oslava, ale ja už to ďalej nevydržím. Musím ti povedať ako veľmi ľutujem všetko čo som ti kedy urobil. Viem, že bolesť, ktorú som ti spôsobil už ničím nevymažem, ale dúfam, že mi budeš niekedy schopná odpustiť. Urobil som hroznú chybu a veľmi ju ľutujem, ale čas sa už nevráti a ja to zmeniť nemôžem, takže jediné čo mi zostáva je poprosiť ťa o odpustenie a dúfať, že mi uveríš."

Stála som tam, neschopná slova a hľadela na neho so slzami v očiach. Pravdou je, že som mu to odpustila už dávno, no bolesť nezmizla nikdy. Ako som mu to mohla vyčítať? Nikdy som nebola krásna ako nejaká modelka a musím povedať, že som sa dosť čudovala, keď so mnou začal chodiť. Nechápala som, ako sa do mňa mohol zaľúbiť práve on. Ten dokonalý James Potter. A keď sa potom stalo to s mojou sestrou, vlastne som to vždy tak trochu čakala, že si nájde niekoho lepšieho ako som ja. A moja sestra bola rozhodne lepšia. Aj keď povedal, že to bola len jedna noc a nič viac, a že ma stále miluje, v duchu som cítila, že to ona je preňho tá pravá. Vždy krásna. Alebo aspoň niekto ako ona, ale nie ja.
Slzy sa mi už kotúľali po tvári. Nevedela som ich zastaviť a už vôbec som nevedela čo by som mala odpovedať. Ale jedno som vedela. Nenechám ho ďalej sa trápiť tým, čo bolo už od začiatku jasné. Teraz som si už konečne uvedomila, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo kedy stať. Keby so mnou zostal, raz by si určite uvedomil, že nie som to po čom skutočne túži. Síce ma to neskutočne bolelo, ale je to tak.

"Ja ... Nemusíš sa mi ospravedlňovať. Vlastne som vždy podvedome čakala, že sa také niečo stane. Ty si úžasný, dokonalý a ja som taká ... obyčajná."

"To nehovor. Nedovolím, aby si takto o sebe hovorila. Bola to moja vina, to ja som všetko zničil. Mohli sme byť teraz spolu a šťastní, ale ja hlupák som to zahodil za jednu noc."

"Skôr či neskôr by si si uvedomil, že ti niečo chýba. Možno by to nebolo hneď, ale až za pár rokov a ver, že potom by to bolo oveľa ťažšie pre mňa aj pre teba. To čo sa stalo je už minulosť. A preto by si sa mal prestať obviňovať."

"Spôsobil som ti bolesť a to si nikdy neodpustím."

"Nikdy nemôžu byť šťastní všetci."

Pohladila som ho po tvári a vyšla z izby von. Srdce akoby sa mi rozletelo na milión kúskov. Všetka stará bolesť sa znovu objavila a pridala sa k nej aj nová. Stratila som ho a to navždy. Už nie je žiadna šanca.
Vyhľadala som Kate a oznámila jej, že musím odísť. Snažila sa ma presvedčiť nech ešte chvíľu zostanem, ale nemalo to cenu. Potrebovala som odtiaľto odísť. Ešte som sa v rýchlosti rozlúčila s ostatnými a premiestnila sa do svojej izby.



Celú noc som spomínala na prekrásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Nebolo ich veľa, ale stáli za to. Nad ránom som už nemohla ani plakať. Moje slzné kanáliky boli prázdne od toľkého plaču.
Ráno som sa vybrala do práce, aj keď bola nedeľa. Potrebovala som si vyčistiť hlavu a ešte zariadiť pár vecí ohľadne večera. Pri spomienke naň sa mi zovrel žalúdok. Už zase. Lenže teraz to bude ešte ťažšie ako som si myslela.

Trocha som si oddýchla, keď som zistila, že v našej kancelárii nikto nie je. A vlastne nielen v kancelárii. Na celom ministerstve sa teraz nachádzalo len pár ľudí a to tiež počítam, že sú to rovnakí zúfalci ako ja, ktorí radšej utečú do práce, akoby by mali zostať doma a ľutovať sa.
Sadla som si k svojmu stolu a prechádzala papiere, ktoré som tam mala rozložené, keď som zazrela knihu, ktorú som nikdy v živote nevidela, čo znamenalo, že nemalo čo robiť na mojom stole. Ale možno ju tam položil James. Bez záujmu som v nej začala listovať, no rýchlo som svoj nezáujem oľutovala. Toto bola kniha, ktorú som už dlho hľadala, no zatiaľ sa mi nepodarilo ju nájsť a teraz ju tu len tak vidím váľať sa na stole.
Zo zamyslenia ma vytrhli až kroky, ktoré sa ozývali na chodbe a zastavili sa pred našou kanceláriou. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil James. Zrejme si ma nevšimol, pretože prešiel až k svojmu stolu, no po chvíli sa zarazil. Asi si uvedomil moju prítomnosť. Zdvihol hlavu a pozrel na mňa.

"Ahoj." Začal váhavo.

"Ahoj." Odpovedala som rovnako. Pokiaľ som niekedy netušila ako sa k nemu správať, tak teraz to už vôbec netuším.

"Myslel som, že som jediný blázon, ktorý ide aj v nedeľu do práce, ale ako vidím, opak je pravdou."

"Doma to na mňa všetko padalo, tak som musela vypadnúť a lepšie miesto mi nenapadlo. Je tu pokoj, keď tu nikto nie je."

"Hej, to je. Aj ja sem rád chodím, keď neviem čo so sebou." Stále na mňa pozeral, no jeho pohľad bol váhavý. Že by aj on bol na tom podobne ako ja?

Mlčala som. Za prvé som nevedela čo mu mám povedať a za druhé som sa s ním rozprávať nechcela. Čo keby začal rozprávať o tom včerajšku?
Chvíľu ešte mlčal a ja som si prezerala ďalej knihu. Potom však dosť hlasno vzdychol a ja som sa neubránila a musela sa naňho pozrieť. Svoj pohľad upieral na mňa a tvár skrivenú v bolestnej grimase. Bodlo ma pri srdci, keď som ho takto videla.

"Ja ťa nechápem Lilly. Prečo si včera utiekla? Chcel som ti toho ešte toľko povedať, ale než som to urobiť tak si utiekla."

"Možno preto, že už sú všetky slová zbytočné."

"Práve naopak. Teraz je ten najlepší čas si všetko vysvetliť. Či chceš alebo nie, aj tak sa raz porozprávať musíme a čím skorej tým lepšie. Nemôžeš to stále odkladať."

"Ale áno môžem. A ešte lepšie urobím, keď nedovolím, aby ten rozhovor vôbec prebehol."

"Bože, tvrdohlavá ako vždy. Ale mne je to jedno. Skrátka ma budeš počúvať."
Takého odhodlaného som ho snáď ešte ani nevidela. Vôbec som sa nezmohla na protest.

"Včera, keď si odišla úplne som tam zamrzol Stál som tam asi desať minút, a keď som sa konečne spamätal , išiel som ťa hľadať, ale ostatní mi povedali, že si už odišla. Bol som zúfalý. To hlavné čo som ti chcel povedať si sa ešte nedozvedala a ja som nevedel čo mám robiť. Potom som sa rozprával so Siriusom a ten ma vlastne prinútil, aby som sa nevzdával."
Trochu zaváhal či má pokračovať, ale napokon sa len nadýchol a pokračoval. Ja som naňho stále len nemo hľadela, stále neschopná slova a očakávajúc, čo sa bude diať.

"Vtedy, keď si odišla preč ..."

"Nie, James, prosím. Ja už sa k tomu nechcem vracať." Konečne som sa zmohla na protest. Nepáčilo sa mi, že znovu otvára staré rany. To mu nestačilo to včera?

"Ale ja musím. Tak ma, prosím, počúvaj, pretože nie je pre mňa ľahké hovoriť ti to." Pozrel na mňa s prosbou v očiach a ja som prikývla.

"Vtedy, keď si odišla, sa mi zrútil celý svet. Pripadalo mi to, akoby si si so sebou odniesla aj kúsok zo mňa. Tú časť, ktorá ma nútila každé ráno vstať z postele. Bol som tak zničený, že aj dýchanie bolo pre mňa ťažké. Neraz som rozmýšľal o tom, že môj život bez teba nemá žiadnu cenu."
Nesúhlasne som naňho pozrela. Ako mohol uvažovať nad takým niečím? Potom som si však spomenula, že aj ja som mala podobné myšlienky, krátko po príchode do Francúzska, takže kárať som ho za to nemohla.

"Ale boli tu ľudia, ktorí mi pomáhali a to hlavne Sirius. Vlastne hlavne kvôli nemu som sa snažil tieto myšlienky vypudiť z hlavy. Neskôr som sa snažil žiť už skôr len zo zvyku, ale bolo to zlepšenie oproti tomu ako som vyzeral pred tým. Snažil som sa úplne ponoriť do práce. Vždy som prišiel medzi prvými a odchádzal medzi poslednými. Strávil som tu víkendy, sviatky a všetok voľný čas. Bolo to pre mňa znesiteľnejšie, pretože vždy ako som sa vrátil domov, doľahla na mňa tá ťažoba. Zase som si začal uvedomovať, že som ti hrozne ublížil, a že je to hlavne moja vina, že si odišla. Predstavoval som si tvoju tvár rozžiarenú úsmevom ako som si ťa pamätal, ale vždy sa po chvíli zmenila na tú utrápenú a ubolenú ako som ťa naposledy videl a to ma hrozne ubíjalo. Takto to išlo asi rok, až po kým mi Sirius poriadne nevyčistil žalúdok. Vtedy som si uvedomil, že to už nezmením a nemal by som sa stále utápať v sebaľútosti. Podarilo sa mi potlačiť všetky pocity niekam dozadu a začal som sa viacej zaujímať o svet okolo seba. Chodil som viacej von, zase sa začal zaujímať o svojich blízkych a hlavne som už netrávil toľko času v práci. Celkom sa mi to aj darilo, ale potom si sa tu znova objavila a vo mne sa zase všetko prebudilo. Všetky tie dlho potláčané pocity sa znova drali von a ja som nevedel ako tomu zabrániť. Ale to čo ma hlavne vystrašilo, bolo to, že sa znovu vyplavila na povrch láska k tebe. Snažil som sa tomu zabrániť, potlačiť to naspäť, ale nič nezaberalo. Nevedel som čo robiť, ale nakoniec sa mi riešenie ukázalo samo. Ja už to nemôžem ďalej potláčať, nejde to. Je to príliš silné na to, aby som udržal na uzde. Ja ťa potrebujem Lilly. Ty jediná mi môžeš pomôcť. Ja viem, je to odo mňa sebecké, že myslím stále len na seba, viem, že som ti hrozne ublížil, a takisto viem, že mi to možno nikdy neodpustíš, ale chcem, aby si vedela, že som ťa vždy miloval a aj milovať budem. Nech by som sa snažil akokoľvek, toto nikdy nezmením."
Pomaly pristúpil ku mne a zotrel mi slzy, ktoré mi už teraz padali prúdom. Ani neviem kedy som začala plakať, ale čo na tom záleží. Je to už pre mňa také prirodzené ako dýchanie.
Jemne mi vzal tvár do dlaní a pozrel sa mi do očí.

"Ľúbiš ma ešte, Lilly? Alebo ma nenávidíš za to čo som ti urobil?"

"Vieš veľmi dobre, že by som ťa nikdy nedokázala nenávidieť."

"Ale dokážeš ma po tom všetkom ešte milovať?"

Milovať? Čo mu mám povedať? Pravdu? Že som ho nikdy neprestala milovať a riskovať tým, že mi zase ublíži? Alebo mám prosto povedať, že je už príliš neskoro na to, aby sme niečo napravili?
Pozeral na mňa s očakávaním stále držiac moju tvár, takže som nemohla uhnúť pohľadom. A ako by som to teraz potrebovala. Dostať sa z dosahu toho jeho uhrančivého pohľadu.

Chcela som už odpovedať, ale dvere kancelárie sa rozleteli a ja som nadskočila. Stál v nich jeden starší auror, čo ma dosť prekvapilo, myslela som si, že od nás sme tu len my, a ťažko oddychoval. Bolo jasné, že musela celú cestu bežať.
No, čo ma zarazilo, bol jeho výraz. Bol vystrašený, ba zračila sa v ňom až hrôza.

"Napadli nás. Smrťožrúti. Napadli nás."
Zamrazilo ma. Tak predsa to nebol len pocit.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lia Lia | 22. prosince 2008 v 21:46 | Reagovat

uff..a kde ich napadli?..aaaaaaaaaa..taky napinak.....

2 marauders marauders | Web | 23. prosince 2008 v 11:02 | Reagovat

uffff to je dobre

3 Nessa Nessa | Web | 23. prosince 2008 v 14:45 | Reagovat

tak to byla vážně nádherná kapitola... Na začátku mi bylo Lily strašně líto.. ale jsem ráda, že James se s tím snaží něco dělat a mluvit s ní... jsem dost zvědavá, jak to mezi nima bude pokračovat.. a ten závěr.. snad to všechno dopadne dobře =) skvělá kapča, fakt.. nemůžu se dočkat další

4 Lili-zakladateľka SuSi fans:) Lili-zakladateľka SuSi fans:) | Web | 23. prosince 2008 v 18:16 | Reagovat

waw....waw....waw....

ja ta nobdivujem taka dlha kapca ...ja napisem 4 riadky a som rada ze som rada ale ty...waw...krasa a ten Jamesov citovy prejav...kebyze ja mam citit to co on tak vybuchnem...ale nevychadzam z udivu...waw...krasa uzasne ...uzasne! tak pokracko pls!

5 Anaiska->SB Anaiska->SB | Web | 23. prosince 2008 v 18:20 | Reagovat

cože? cože? napadli je? kolik? proč?

blbý otázky, co? ale mě to úplně vystrašilo. máš pravdu, ten konec vlastně je trochu masakr, ale jinak ta povídka byla tak šíleně romantická a krásná a... nemám slov, prostě: HONEM DALŠÍ!!!

6 Peťa Peťa | Web | 23. prosince 2008 v 23:10 | Reagovat

Krásna a romantická kapitolka :) Veľmi sa mi páčila :)

7 Evanska Evanska | Web | 26. prosince 2008 v 22:43 | Reagovat

susi! si zlá veľmi zlá! ako to môžeš takto ukončiť!? to ti ešte nik nepovedal, že takto sa kapitolky predsa neukončujú!!! ale viem o niečom čím by si to mohla napraviť! čo takto pokračko? teším sa že tu dnes bude! :)

8 Evanska Evanska | Web | 26. prosince 2008 v 22:46 | Reagovat

nie vážne susi prosím ja bez pokračka nezaspím! toto bola tá najlepšia kapča na svete! romantická a potom... "Napadli nás. Smrťožrúti. Napadli nás." wow píšeš tak úžasne: ludia povedzte niekto svetovým kritikom, že tu je slečna, ktorá čaká na OSKARA! pretože ja som ťa práve nominovala!lebo ty si ho zalúžiš! :DD

9 Evanska Evanska | Web | 26. prosince 2008 v 22:47 | Reagovat

aa odkedy je Lilly pani Evansová?

No, páni Evansová, kto by to bol povedal, že sa ešte uvidíme. ???

10 Evanska Evanska | Web | 26. prosince 2008 v 22:47 | Reagovat

ja čakám...

11 Evanska Evanska | Web | 26. prosince 2008 v 22:48 | Reagovat

susi prosím pekne prosím...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama